„Big names“ #7 TEREZ

Na vaše prianie, v môj špeciálny deň. Dnes si môžete prečítať o mne! Dúfam, že vám článok vyčarí úsmev na tvári a že sa dozviete niečo nové, čo vás zaujme.

Vitajte! Som rada, že ste si našli čas na prečítanie môjho ‚narodeninového článku‘ a to aj napriek tomu, že sa v tomto prípade nejedná tak úplne o rozhovor so známou mažoretkou alebo twirlerom. Tentokrát ste mali možnosť do rozhovoru niektoré otázky pridať aj vy a tak verím, že vás moje slová inšpirujú a motivujú. Ak môj profil sleduješ poctivo, väčšina informácií pre teba nebude novinkou, no aj tak dúfam, že si čítanie článku užiješ aspoň tak, ako som si ja užila jeho písanie. POĎME NA TO!

Volám sa Terez(a), o 6 hodín a 10 minút oslávim svoje 23. narodeniny a som mažoretka, trénerka a vaša fotografka. Tancu sa venujem odnepamäti a mažoretkám tak trocha neuveriteľne, až od svojich 14-tich. To znamená, že som do tohto športu nastúpila až ako seniorka. A či to ľutujem? Vôbec! Pred nástupom do sveta mažoretiek som bola šťastná a spokojná vo svete hiphopu, baletu a ľudoviek a možno práve vďaka tomu som mohla plynulo prejsť na život mažoretky aj takto neskoro.

Ako som sa dostala k mažoretkám a aké boli moje začiatky?

Aj napriek tomu, že som v jednom tanečnou štúdiu strávila bez akejkoľvek pauzy 10 rokov, vždy som rada skúšala nové veci. Keď nám v štúdiu ponúkli možnosť pridania si tréningov iného tanečného štýlu – neváhala som. Nestihli sme choreografiu dokončiť cez týždeň – tešilo ma, že sa tam budeme musieť stretnúť aj cez víkend. Síce som mala tréningy minimálne tri dni v týždni – no ak sa krúžok roztlieskavačiek alebo tréningy bedmintonu zmestili práve do tých dvoch voľných, chcela som chodiť aj tam. A vlastne takto isto som sa dostala aj k mažoretkám. Kamarátka ma zavolala sa pozrieť na tréning, vtedy ešte začínajúcich mažoretiek ROYAL Zálesie a po pár minútach mi bolo jasné, že nabudúce tam už budem sedieť zas. Takýmto sedením na zopár tréningoch som sa tak nejak naučila ich vtedajšiu choreografiu a neskôr trápila všetkých naokolo, aby mi dali ‚doučovania‘ na všetky tie (vtedy ešte) nereálne triky s paličkou. Chcela som to samozrejme vedieť hneď a všetko.

Aký súbor navštevujem / aký som navštevovala a čo som si práve na týchto súboroch najviac vážila?

Približne po roku bolo pre mňa ako gymnazistku a neskôr stredoškoláčku náročné chodiť na tréningy tanca a mažoretiek 6-krát týždenne (ich dejiská boli na opačných stranách mesta), no dôležitejší faktor bol, že ma tanec ako taký už nenapĺňal až tak, ako predtým. Vždy som sa tešila viac na to, keď som k nemu mohla do ruky vziať aj paličku. Zrazu som bola členkou záleských mažoretiek, s ktorými som pochodila kus sveta a zažila veľa nezabudnuteľného. Stále mi bolo málo. Teraz prosím všetci zabudnite na vetu, v ktorej som uviedla, že moja škola, tanečné štúdio a mažoretky boli na opačných stranách mesta. V mojej hlave sa totiž zrodila myšlienka, ktorá sa neskôr zmenila na bezpodmienečný cieľ, ktorý by mi z tej hlavy už nikto nedostal. Každý deň som síce presedela 4 hodiny v autobusoch a vlakoch, no bola som hrdou členkou mažoretiek TINA Bratislava. Skúsila som si pocit tancovania a zodpovednosti vo veľkých formáciách, zažila som si tréningy, po ktorých som mala problém prísť na autobusovú zastávku ‚po vlastných‘ a mala som možnosť stáť na stupňoch víťazov s pocitom, že sme pre to urobili všetko. Opäť veľa nezabudnuteľného a nenahraditeľného. Zmaturovať sa mi síce podarilo priamo pár dní po jednom z našich sústredení, no po skončení strednej školy prišli aj iné povinnosti. Mažoretkám som už nemohla venovať maximum, bez ktorého to nešlo, tak som si povedala, že všetko je vždy tak, ako má byť a ak mi raz tanec má prísť znova do cesty, určite príde. Rok, počas ktorého som popri práci sledovala mažoretky len na internete prešiel až prekvapivo rýchlo, no pred ďalšou vynechanou sezónou sa mi zrazu objavili v živote naspäť. Odvtedy trénujem mažoretky ROYAL a aj napriek tomu, že nie vždy všetko zvládneme s dievčatami hneď, vážim si, že sa nakoniec do toho cieľa vždy spolu dostaneme.

No nezabúdajme ani na to, prečo dnes čítate práve článok o mne a práve na tomto webe – presne toto bolo totiž to obdobie, kedy som si založila svoj Instagram profil.

Mám vo svojej ‚kariére‘ pád náčinia alebo inú chybu v choreografii, ktorú si zapamätám a bude ma (už len tak milo) škrieť aj o niekoľko rokov?

Pádov náčinia a mňa samej našťastie nebolo zas toľko, no pamätám si, ako sa mi v polovici nášho tria pompom na súťaži Vienna Christmas Open pri šnúre spálila koža na vrchnej časti chodidla. Samozrejme som o tom v tej chvíli vedela ja jediná, no spomienku v podobe jazvy tam už budem mať navždy. A keďže prežívam tance aj za všetky Royal-ky, ktoré stoja na pódiu, nemôžem nespomenúť, keď našej mažoretke počas mini flag-u na majstrovstvách Slovenska spadla sukňa až na kolená a ona sa jej ako správna profesionálka ani nedotkla. Nakoniec sme si odniesli ešte aj titul a postup na MWF majstrovstvá Európy, no na tú sukňu spomíname častejšie, ako na medaile samotné.

Čo je pre mňa najväčším mažo-úspechom?

Keďže pri spovedaní ostatných mažoretiek sama trvám na tom, aby si vybrali naozaj iba jedno, či dve ocenenia, budem sa to tiež snažiť dodržať.

Ktovie, či to je preto, že bronzová má najbližšie k ružovej (samozrejme žartujem), no dve najcennejšie medaile sú pre mňa práve tie za tretie miesta. Jedna je z roku 2014, kedy sa nám podarilo získať titul II. vicemajstra Slovenska v kategórii trio pom senior. Áno, ja a pompom-y. Tiež neviem, ako sa to stalo. Možno práve preto si tento odmakaný titul tak vážim. Druhá medaila je za 3. miesto v kategórii sólo baton senior na súťaži Sabinovská palička 2019. Pre mnohých to bude nepochopiteľné, že si z toho množstva medailí z postupových súťaží vážim najviac práve túto, no nikdy nezabudnem, koľko radosti a pocitu zadosťučinenia mi priniesla. Na tejto súťaži mi bola ponúknutá jediná a myslím, že aj posledná možnosť si vytancovať miesto vedľa niekoho, s kým by som sa nikdy nemohla a ani nechcela porovnávať. Nakoniec sa to podarilo a na stupienku sme spolu stáli tri dlhoročné kamarátky a dívali sa jedna na druhú, či je to skutočne pravda. Ja tomu vlastne ešte dodnes neverím, že naozaj zaznelo aj práve moje meno.

Obrovským úspechom je pre mňa taktiež každé kamarátstvo, ktoré som vďaka tomuto športu získala. „Nebyť mažoretiek, nie je ani toto.“ – Veď vy viete. A možno aj práve vďaka tomu, ako k sebe vie byť celý mažoretkový svet priateľský a obetavý, môže môj Instagram a Eshop úspešne fungovať a ja mám možnosť vám aj naďalej prinášať radosť svojimi fotkami a oblečením.

Ktorý prvok som sa učila najdlhšie a dal mi zabrať zo všetkých najviac?

Prvok, ktorý mi dá zabrať vždy, keď sa naň odhodlám sú celkovo vyhodenia a otočky pod palicou. Vždy som si radšej mnohonásobné točky alebo zložité chytania nahradila nejakým twirlingom, len aby som ich tam proste nemusela zaradiť. Raz sa ale naučím aj tú štvoritú, prisahám! Kto mi pomôže?

A tréningy ako také som mala vždy rada. Aj keď som možno konkrétne v tej chvíli nenávidela celý svet, na druhý deň som bola rada, že som to nevzdala a že som znova bližšie k cieľu. Choreografia, ktorej trénovanie ma už v závere naozaj netešilo, bola veľká formácia baton senior 2015. Samozrejme to všetko stálo za to. A presne táto choreografia je favoritom mojej mamy, ktorá si toho už tiež dosť pochodila a napozerala!

Ktorá choreografia, ktorej som bola súčasťou, je ako sa hovorí, tou jedinou srdcovkou? Ktorá sa mi najlepšia tancovala?

Jasná odpoveď. Miniformácia baton senior 2015 s mažoretkami TINA. Ani raz som pred jej štartom nepocítila stres alebo obavy. Dostali sme možnosť si vymyslieť a dotvoriť niektoré prvky tejto choreografie a s babami sme tam mali našu obľúbenú časť, ktorej budeme navždy rozumieť iba my samé. Doteraz si pamätám ako prebiehalo sústredenie tejto miniformačky. Trvalo presne 9 minút a viac ako nás mažoretiek, tam bolo hmyzu a komárov, ktorí si asi tiež chceli pozrieť túto ‚zlatú mini‘. Ďakujem, že som mohla byť jej súčasťou.

Boli v mojej mažo-kariére chvíle, kedy som naozaj bola už len malý kúsoček od skončenia a úplného zanevrenia na mažoretky?

Ako ste si už mohli v úvode prečítať, mala som ročnú pauzu. No nie z vlastnej vôle. A okrem toho, foťákom som cvakala aj počas tejto ‚pauzy‘.

Aký zvyk alebo kuriozitu zvyknem robiť pred súťažou a samotným štartom na nej? Bývam na nich nervózna?

Začnem tým, že vždy ráno pred odchodom na súťaž dám doma pusu medaile, ktorá je pre mňa v tom čase najcennejšia a snažím sa si ju tým privolať aj na nasledujúci deň. Priamo na súťaži som konkrétne pri sóle rada na štarte sama, aby som sa mohla sústrediť len na seba. Pri malých a veľkých formáciách som mala väčšinou za úlohu upokojiť zvyšok tímu a rada som robila srandičky a privádzala ich na iné myšlienky. Raz sa mi stalo, že som nebola vo svojej koži, no v ten deň mi asi nebolo súdené si odtancovať podľa predstáv. Pred štartom som si nikdy nezvykla choreografie nejako zbytočne trénovať, robila som to predsa celý rok v telocvični. Paličku som si vždy k pódiu brala až priamo pár minút pred štartom – aby sa mi nestratila, nezašpinila a podobne. Na minuloročnom Ella cupe sa táto moja opatrnosť a pokoj otočili proti mne, kedy rodičia jednej našej mažoretky nevedomky odniesli domov zo súťaže práve moju paličku, namiesto tej ich. Sólo som vždy trénovala s dlhším batonom, ako má zvyšok nášho súboru. Asi každá mažoretka si vie predstaviť ten pocit, keď si ide pár minút pred štartom do šatne pre svoju paličku a zrazu ju vo svojich veciach nenájde. Navyše mi pri rozcvičovaní, niekto bežiac okolo, zaryl opätok svojej čižmy do dlane a tak som si išla odtancovať aj s krvácajúcou rukou a požičanou pridlhou paličkou. Aspoň som si aj ja raz vyskúšala, čo to znamená byť pred štartom v strese. Inak by som vám asi ani neverila, že sa to dá!

Ako sa cítim keď čakám na vyhlásenie svojho mena / názvu súboru keď stojím na štartovej čiare? Čo mi ide hlavou, keď čakám na začiatok hudby a už sa na mňa všetci pozerajú? Kadiaľ blúdi môj pohľad a myšlienky počas tancovania?

Vždy som sa tešila, keď doznie posledná hláska môjho mena a budem môcť nastúpiť. Moje pohľady a myšlienky počas samotného tancovania záležali vždy na konkrétnej choreografii alebo prvku. V sóle som sa vyžívala v sledovaní poroty a tipovaní, čo si asi tak myslia. Vo veľkej formácii bolo pre mňa prvoradé sledovať hlavne ostatné dievčatá a dávať pozor na kolektívnu synchronizáciu. No keď nasledovala časť, ktorou som si bola na 100% istá, užila som si ju tak, akoby som ju tancovala naposledy. Raz som dokonca našla moju mamu v plnom hľadisku a nadviazala s ňou celkom dlhý očný kontakt. Potom mi vynadala, či som nemala toho dosť na práci, keď som mala čas ešte aj na toto.

Ktorý kostým, ktorý som mala na sebe bol mojim úplne najobľúbenejším? Ktorý kostým iného súboru obdivujem najviac a najradšej by som si ho tiež obliekla?

Užívala som si pohľady divákov, keď sme prvýkrát prišli na súťaž s veľkou formáciou baton senior 2015 a každá sme mali iný kostým, no pritom sme spolu krásne ladili. Tento nápad bol geniálny a ako celok sme vyzerali naozaj jedinečne. Kostým, ktorého nosenie som si najviac užila je jednoznačne ten z môjho sóla 2019, pretože vedel vždy prekvapiť väčšinu divákov. A to mňa strašne bavilo!

Konkrétne kostýmy, ktoré sa mi páčia z iných súborov neprezradím, lebo sa k tomu ešte čoskoro vrátime. Moji verní Instagram fanúšikovia už zrejme tušia, pri akej príležitosti to bude! No ak sa na to pozriem celkovo, súbor, ktorému najviac obdivujem kostýmy a to niekedy až tak, že zabudnem stláčať spúšť na foťáku, keď ich vidím prvýkrát, je jednoznačne MICHELLE Karviná.

Ktorá súťaž je pre mňa nezabudnuteľná?

Je ťažké si vybrať, pretože každá mala niečo do seba. Či už krásne mesto alebo krajina, v ktorej sa súťaž konala, úspechy, ktoré sme na nej získali alebo zážitky, ktoré sme zažili mimo pódia. Z pozície mažoretky mi v pamäti navždy zostane práve Sabinovská palička 2019. Užila som si ju od nastúpenia do vlaku v Bratislave, až kým sme z neho znova nevystúpili. A medaila na krku to celé len podčiarkla. Z pozície diváka sa mi najviac páčili MWF majstrovstvá Európy 2016 v Púchove a následne aj MWF majstrovstvá sveta v chorvátskom Poreči. To bol vlastne práve rok, kedy som mala od mažoretiek pauzu a tak som si mohla súťaže užiť naplno z tribúny. A z pozície fotografa sú pre mňa najobľúbenejšie každoročné IFMS majstrovstvá sveta v Prahe. Ak by trvali dva týždne, presedela by som ich tam celé.

Ktorá pesnička mi prejde hlavou keď sa povie ‚mažoretková pesnička‘?

Aktuálne je to určite ‚Survivor‘, pretože už bolo tej pesničky naozaj priveľa. No tiež mi hneď napadol hit ‚Let it go‘ a vlastne celkovo pesničky z filmu Frozen, bez ktorých nie je súťaž súťažou. Samozrejme k tomu nesmie chýbať bledomodrý kostým.

Kto je pre mňa ten jeden mažo-vzor, ktorý obdivujem odkedy som ju / ho spoznala a zaujal ma z toho množstva mažoretiek a twirlerov úplne najviac?

Jeden vzor? Nemožné. Udeľujem si právo spomenúť aspoň jeden z každej asociácie, ktorú navštevujem. Niektorí by tieto dve mená vedeli povedať už aj za mňa, no ja si užívam každú možnosť ich spomenúť, pretože ich obe neprestanem nikdy obdivovať. Je to Peťka Cibulková zo súboru KORDOVÁNKY Rajec a Eliška Fojtíková zo súboru MICHELLE Karviná. Sú to moje jedničky, ktoré si tento pomyselný titul držia už nejaký ten piatok. Súborov, ktoré obdivujem je mnoho. Každý, ktorý sa dokáže kolektívne postaviť pred publikum a predviesť svoj nacvičený výkon a častokrát aj za sťažených podmienok. Súbory, ktorých choreografie by mi nevadilo pozerať od rána do večera sú práve KORDOVÁNKY a MICHELLE, ASANKA Kysucké Nové Mesto a TOM KROKODÝL Ostrava.

Ako mi napadlo fotiť práve mažoretky?

Fotila som všetko. Vždy a všade. Kým som nemala svoj foťák, požičiavala som si tatkov a netrpezlivo čakala na deň, kedy už aj ja budem mať vlastný. Keď som cvakala svoje prvé fotky mažoretiek na súťaži v Sobotišti v roku 2013, bolo to práve s požičaným foťákom. Našťastie do nasledujúcej súťaže sa mi sen o mojom vlastnom splnil a po troch mesiacoch fotenia rastliniek, oblohy a zvierat, som na súťaži Podhostýnsky pohár 2014 začala zbierať svoje prvé mažoretské momentky.

Ako mi napadlo založiť profil terez.fotí.mažoretky a čo ma viedlo k založeniu Eshopu?

Ako ste si už mohli prečítať, fotky sa mi hromadili už od roku 2013. Mrzelo ma, že ich nemám ako zdieľať s ostatnými. Štyri roky na to, keď som si 20.03.2017 založila svoj Instagram profil, záberov bolo už naozaj neúrekom. Vlastný Instagram som nemala, tak mi napadlo si založiť ‚aspoň‘ takýto, pre vás. V tom čase som od toho nečakala vôbec nič. Možno zopár sledovateľov prevažne zo Slovenska alebo Česka. Ešte aj názov som zvolila len tak pre srandu, vlastne prvý čo mi napadol. Postupne sa moja ‚mažo-mánia‘ znásobovala a ja som začala fotiť a spoznávať viac a viac zahraničných a krátko predtým, pre mňa ešte úplne neznámych tímov. Medzitým som objavila, že máme v našom športe vlastne oveľa viac asociácií, ako som si dovtedy myslela a tam sa zrodila myšlienka spojenia všetkých ‚na jednom mieste‘. Mažoretky z rôznych krajín a súborov mi začali písať, že by fotku na mojom profile chceli aj oni a tak sa mi za 7 rokov fotenia a 3 roky pridávania podarilo zverejniť 196 súborov z 13 krajín sveta. A to si ani neviete predstaviť, koľko ich ešte mám v zálohe! Teším sa na odfotenie a pridanie každého jedného. No vedzte, že nie vždy je pre mňa reálne splniť všetky vaše požiadavky. Aj keď by som naozaj veľmi chcela! (Napríklad byť na dvoch, či troch súťažiach súčasne a podobne :D)

K založeniu Eshopu ma doviedla myšlienka vlastného merchu, nad ktorým som často rozmýšľala. Nakoniec to ale neskončilo len pri merchi a po rozbalení tohto vianočného darčeka som začala makať na svojom internetovom obchode, na ktorý som naozaj hrdá a už sa nemôžem dočkať všetkých tých noviniek, ktoré vám ešte prinesiem.

Ktorá fotka na Instagrame je moja úplne najobľúbenejšia?

Milujem všetky fotky z môjho profilu a som hrdá na každú jednu. Možno nemám najlepšiu techniku a tiež zatiaľ neviem pracovať s nastavením foťáku ako profesionál, no pri každej fotke sa viem vcítiť do pozície tej konkrétnej mažoretky a prežívať ten moment s ňou. Niekto, kto mažoretkový svet nezažil na vlastnej koži, nikdy nepochopí hodnotu niektorých, častokrát aj rozmazaných, či nevycentrovaných záberov. Po každej súťaži sa teším na moment, kedy si všetky fotky nahodím do počítača a strávim hodiny ich prezeraním. Je pravda, že ma občas mrzí, že si spoza objektívu neviem choreografie užiť tak, ako bežný divák, no vždy sa mi to vykompenzuje radosťou mažoretiek z fotiek odo mňa.

Prečo zrovna mažoretky a nie iný šport? Čo pre teba mažoretky znamenajú?

Športu je a vždy aj bolo v mojom živote dosť. Keď bolo menej povinností, mohlo byť aj tých športov viac. Baví ma aj bedminton, korčuľovanie alebo plávanie. K tancu som mala blízko už odmalička, no nikdy sme nechodili na súťaže a teda som nemala veľa možností na fotenie tanečníkov v akcii. Možno preto si ma získali práve mažoretky. Krásne kostýmy, úsmevy a výkony, ktoré si môj foťák nemôže nechať ujsť. A tým, že som v tomto športe našla aj samú seba, nebol dôvod sa mu nezačať venovať naplno.

Mažoretky sú mojou záľubou, obľúbeným vyplnením času (niekedy nielen toho voľného), mojou prácou a niečím, bez čoho by môj život nebol tak zábavný a plnohodnotný. Priznávam, niekedy to asi naozaj preháňam, keď pozerám ten istý záznam z majstrovstiev sveta už 8. krát alebo keď objavím neskoro večer nový prvok a musím sa ho okamžite naučiť. Niektorí mi tiež hovoria, že som taká chodiaca mažo-encyklopédia. No ak by niekto vedel, koľko času trávim nad upravovaním a pridávaním fotiek, pozeraním videí alebo študovaní výsledkových listín, nečudoval by sa. Tiež by sa tie tváre a mená nevedome naučil naspamäť. A to stále nie je tých mažoretkových aktivít v mojom živote toľko, koľko by som si predstavovala. Raz by som si chcela vyskúšať sedieť v porote alebo komentovať súťaž v živom vysielaní. A viem, že to raz aj určite skúsim. Tento šport má nekonečne veľa možností a kým ich nevyskúšam všetky, spokojná nebudem.