Big names #3 MONIKA GULÁŠOVÁ

Minule ste si v rubrike BIG NAMES mohli prečítať o úžasnej Peťke Cibulkovej z Rajca. Nie je to odtiaľ tak ďaleko k mestu, kde býva mažoretka, s ktorou sa rok čo rok, súťaž čo súťaž delila o najvyššie priečky. Na súťažiach stáli spolu viac na stupienku, ako mimo neho. Ako sama Peťka uviedla, jej ‚veľká konkurentka‘ bola v prvom rade aj jej motiváciou a vzorom. Ja sa teším, že sa články aktívnych mažoretiek prestriedajú aj s tými, ktoré už síce v tomto športe nepokračujú, no nechali za sebou stopu na veľa ďalších rokov.

Ahoj Moni, na začiatok napíš predstavenie pre svojich fanúšikov – informácie o tebe, s ktorými by si sa chcela podeliť s ostatnými.

Ahoj Terka, ďakujem za oslovenie, vážim si to. 

Ahojte, volám sa Monika Gulášová. Byť mažoretkou bolo pre mňa veľkou cťou, hlavne v takom súbore ako som bola. Chodila som do súboru, ktorého meno je veľmi známe, nie len na Slovensku ale aj v Európe. Chodila som do súboru TINA krásnych 10 rokov. Ako sa vraví, všetko krásne raz musí skončiť. Na chvíle strávené s nimi rada spomínam a musím priznať, niekedy mi to veľmi chýba, hlavne keď sa idem pozrieť na nejakú súťaž, tá atmosféra, stresy, to, ako dievčatá stoja na súťažnej čiare a čakajú, kedy moderátor povie ich meno a oni môžu ísť ukázať to, na čom tak dlho a tvrdo makali. S kamarátkami z iných súborov som sa rozprávala o tom, ako to u nich prebieha na tréningu a ako zasa u nás. Každý rok sme sa poctivo pripravovali, makali sme, až sme niekedy na tréningu plakali, že už nemôžeme. Veľakrát som sa plazila po štvornožky domov.

POTVRDZUJEM!

Ako si sa dostala k mažoretkám a aké boli tvoje začiatky? Uveď aj súťažnú choregrafiu, v ktorej si sa postavila na pódium úplne prvýkrát.

K mažoretkám som sa dostala na začiatku základnej školy. Pamätám si, že som uvidela fotku “veľkých báb” na nástenke zo školského plesu. Mali na sebe také červené kostýmy a hneď som vedela, že sa tomu chcem venovať. Na škole som chodila na veľmi veľa krúžkov, robila som rôzne druhy športu, tanca, no do žiadneho som sa nezamilovala tak veľmi, ako do mažoretiek. Pamätám si, ako ma trénerka učila točiť motýlika. Na tričku som mala nakreslené dve rybičky a hovorila “jednu naberieš a vyložíš ju von, druhú naberieš a vyložíš ju von”. Občas si rada vezmem vo voľnej chvíli palicu do ruky a zisťujem, čo všetko som pozabúdala a čo mi ešte ide. Prvú choreografiu, ktorú som tancovala, bola na pesničku Gummy bear. Mala som červenú sukničku a dlhé biele podkolienky, ktoré mi neustále padali a trénerka mi ich stále vyťahovala. Odvtedy sa mažoretky veľmi zmenili. V mojich časoch bol úspech, keď sme obkrútili paličku okolo pása a okolo nôh a nepadlo to. A teraz? Teraz si malé 4 ročné deti krútia po nose, po rukách, nohách, chrbte… Mažoretkový svet sa rok čo rok posúva hore a hore.

Uveď aký súbor si navštevovala a čo si si práve na tomto súbore najviac vážila.

Podľa mňa najdôležitejšie v súbore je mať dobrú trénerku po každej jednej stránke. Trénerku, ktorá sa s tebou dokáže porozprávať ako s kamarátkou, pomôcť ti, keď je treba ale aj takú, ktorá na teba zvýši hlas počas tancovania keď niečo spravíš zle. Trénerka je základ úspechu. Môžeš ju mať akokoľvek priateľskú, ak pred ňou nemáš rešpekt, nepočúvaš ju, keď ti radí, tak nikdy nebudeš taký dobrý, ako chceš byť. Vždy som obdivovala tú našu, ako dokáže vymyslieť ročne toľko nápadov, kostýmov, ktoré sa k téme budú hodiť a tiež aj nájsť hudbu. Pamätám si, ako sme vždy nedočkavo čakali, keď prišiel čas na to, aby nám oznámila tému a pustila hudbu na novú sezónu. Vždy si nás pekne posadila do kruhu a my sme nedočkavo čakali, kedy nám ju pustí. Celé to chce veľa fantázie a ja za to obdivujem všetkých, ktorí dokážu spraviť choreografiu, čo stojí fakt za to.

Boli v tvojej mažo-kariére chvíle, kedy si naozaj bola už len malý kúsoček od skončenia a úplného zanevrenia na mažoretky?

Veľakrát som chcela mažo-kariéru zahodiť, pretože som to nezvládala – školu a cestovanie, keďže od Devínskej Novej Vsi už bývam troška ďalej, no vždy som sa hecla a povedala som si, že to dám.

Ktorá súťaž je pre teba nezabudnuteľná?

Každá jedna súťaž, každé jedno vyhlasovanie je pre mňa nezabudnuteľné a vždy som si vážila, že som sa ho mohla zúčastniť. Majstrovstvá Európy 2012 v Opole bola pre mňa najnezabudnuteľnejšia súťaž. Vtedy som bola v kategórií junior a aj senior, takže tréningy boli dvojfázové, 2x viac nervov, 2x potu, 2x stresu. Vtedy sme vôbec nečakali, ako krásne všetko zatancujeme a ako porota ocení našu námahu a snahu trénerky, vložiť do tancov originalitu.

Aký zvyk alebo kuriozitu si zvykla robiť pred súťažou a samotným štartom na nej? Bývala si na nich nervózna?

Pred súťažou sme mali vždy zvyk dať sa do kruhu, vyhecovať sa a povedať si že to dáme! Trénerka nás upokojovala, keď povedala, že sa nemáme stresovať, že sme nemakali pre nič za nič a keď padne, tak proste padne, zdvihni ju a choď s úsmevom ďalej. Vždy som bývala dosť nervózna ale mám pociť, že čím som bola staršia, tým som to brala športovejšie. Samozrejme som to chcela zatancovať najlepšie ako to išlo a mrzelo ma, keď nám popadali palice, no vždy som si pred štartom hovorila, že sme na tom makali dosť dlho a teraz to zatancujeme najlepšie ako len budeme vedieť.

Zaspomínaj si na choreografiu, ktorej tréningy ťa naozaj zabíjali a boli pre teba nevydržateľné.

Neviem povedať, ktoré tréningy mi dávali najviac zabrať, ale asi všeobecne trio a veľké formácie. Najnamáhavejšie na všetkých tréningoch bolo to, že sme makali aj 7 hodín v kuse. Trio bolo naozaj ťažké v tom, že trénerka mala oči všade a vedela, kto kde spraví chybu ešte skôr, ako ju vlastne spravil a keďže sme tam boli len 3, nebola šanca, že by prehliadla naše chyby a tak sme museli ísť znova a znova, až kým sme nešli rovnako ako vojaci. Veľké formácie boli zas namáhavé v tom, že nás tam bolo veľa a “vyčistiť” všetky chyby bolo niekedy až nemožné. A defilé? To ani nehovorím. Toľko hodín strávených na slnku, toľko potu, sĺz, nervov.. ale čo? STÁLO TO ZA TO! Aj keď sme veľakrát nadávali, prečo máme taký dlhý tréning.. neskôr sme to pochopili. To, že sme boli prvé, bola odmena za to, ako sme na tréningoch makali. Ale nie vždy išlo len o úspech. Medailu, ktorú nám dali na krk bola len čerešnička na torte. To, čo bolo najdôležitejšie, bol pocit spokojnosti keď sme zišli z pódia a tešili sa, že sme to zatancovali tak, ako sme chceli.

Aké boli tvoje pocity, keď si čakala na vyhlásenie svojho mena / názvu súboru na štartovej čiare? Čo ti išlo hlavou, keď si čakala na začiatok hudby a už sa na teba všetci pozerali?

Vždy keď som stála na štarte a čakala, kedy dievča predomnou dotancuje, prišlo mi to, ako keby tancovala 10 sekúnd. Najväčsie stresy boli pre mňa vtedy, keď som už stála pripravená, že pán zvukár pustí hudbu a ona z nejakého dôvodu nechcela ísť… to dokázalo človeka rozhodiť. Vtedy som len pozerala po tribúnach a hľadala svoje kamarátky, ktoré ma vždy podporili už aj tým, že čakali na to, kým dotancujem a prídu ma objať.

Ktorý kostým, ktorý si mala na sebe, bol tvojim úplne najobľúbenejším? Ak sa chceš priznať, napíš aj ten, ktorý ti sadol úplne najmenej a jeho nosenie ťa skôr obťažovalo ako tešilo. Ktorý kostým iných súborov obdivuješ najviac a najradšej by si si ho obliekla aj ty?

Každý rok mi naše kostýmy vyrazili dych, keď ich trénerka priniesla. Mala som vždy radšej tie klasické so sukňou ako tie, čo viac odokrývali, ako zakrývali. Každý kostým bol jedinečný, hodil sa k danej téme a hudbe takže si neviem vybrať len jeden. Každý rok bol nejaký kostým ktorý mi prirástol k srdcu a bola som smutná keď daný rok skončil, že už si ho nikdy neoblečiem, ale zas aj naopak, niekedy som sa aj tešila, že si ho už nemusím nikdy obliecť – ako napríklad v roku 2014 na sólo junior “Rockerka”. Ten kostým bol nádherný, musím uznať, no keď som si ho chcela obliecť alebo vyzliecť, bolo treba ešte ďalších dvoch ľudí, ktorí mi asistovali. Keď som robila nejaké prvky, mi dosť zavadzali ostne, čo som mala na ramenách, tak sme potom museli skúšať nejaké ‚vychytávky‘, aby sa mi palica nezasekávala medzi nimi, ako napríklad zalepiť ich lepiacou páskou.

PRATANIE SA DO KOSTÝMU – TINA CREW 2014, NAVŽDY V NAŠEJ PAMÄTI

Kto je pre teba ten jeden mažo-vzor, ktorý obdivuješ od prvého dňa, kedy si ju / ho prvýkrát videl tancovať / trénovať alebo dokonca odkedy si daného človeka spoznal a zaujal ťa z toho množstva mažoretiek a twirlerov úplne najviac?

Čo sa týka vzoru, nikdy som nemala nejakú jednu osobu, ktorá bola pre mňa vzor. Mala som viacero dievčat, ktoré som obdivovala za to, akú majú pohybovku a čo dokážu s palicou.

Ktorá pesnička ti prejde hlavou keď sa povie ‚mažoretková pesnička‘?

Ako prvé mi napadnú tie detské pesničky, čo ich každoročne má tak 10 súborov v kategórií deti a kadet. Nenapadá mi žiadna konkrétna.

Ktorá fotka na mojom Instagrame je tvoja úplne najobľúbenejšia? Môže, no nemusí byť len tvoja.

Pravdupovediac nemám obľúbenú. Páčia sa mi všetky, na ktorých sme my, pretože ma vrátia do minulosti a vždy si rada zaspomínam na tie krásne chvíle.

Mažoretky mi dali veľa. Naučila som sa byť zodpovedná, postarať sa o seba a o druhých, našla som si veľa kamarátiek a s niektorými sa bavím doteraz. Vďaka mažoretkám som mala možnosť si pozrieť krajiny, ktoré by som možno nikdy v živote nenaštívila, nebyť mažoretiek.

Moni ďakujem/e za jedinečný rozhovor a prajem/e ti veľa úspechov a úsmevu v živote! A nech ťa moje fotky a spomínanie na rolu mažoretky aj naďalej tak teší.